Tradičná čínska medicína

STAROVEKÁ MEDICÍNA V ČÍNE

V časoch, keď sa v Európe ešte len formovali prvé liečebné postupy a predstavy o fungovaní ľudského organizmu boli značne nejasné, bol v Číne už dávno rozvinutý ucelený terapeutický systém. Východiskovou myšlienkou tohto systému bol filozofický smer zvaný „taoizmus“, ktorého zakladateľom bol staročínsky filozof Lao-c’ (Lao-c‘ = Starý majster, žil v 6. – 5. stor. p.n.l.).

Základným pojmom staročínskej filozofie je termín „Tao“. V preklade znamená „cesta“ a v taoizme má toto slovo univerzálny zmysel. Predstavuje prapôvod všetkého bytia, ale zároveň aj nebytie. Pod nebytím sa rozumie energia, ktorá nie je prejavená, ale je základom všetkých vecí a javov. Podľa taoistov je Tao rozumom nepostrehnuteľné a slovami nevyjadriteľné. Vychádzajú z predstavy, že celá príroda (teda aj človek) je ovládaná zákonitosťami vesmíru.

Lao-c'

Tao má dve stránky: jedna je absolútna, pre nás skrytá, nepochopiteľná. To je to „večné Tao“, všeobímajúca nekonečná prázdnota, ktorá však nie je prázdna v pravom slova zmysle, lebo v sebe nesie princíp a kód tvorenia. V taoistických spisoch sa o nej niekedy hovorí, že je to prázdnota, ktorá nielenže nie je prázdna, ale zároveň žiari. Záhadným spôsobom sa z nej vynárajú základné prvky existencie, ktoré tvoria nekonečné množstvo tvarov a foriem a po skončení svojej životnej púte sa znova ponoria späť do prázdnoty, z ktorej vznikli.

Druhá stránka Tao je relatívna, viac pochopiteľná. Je ňou práve oná existencia, ktorá bola zrodená z prázdnoty: všetky tie nekonečné podoby života, ktoré môžeme zachytiť svojimi zmyslami. Dokážeme ich popísať, definovať, hoci v skutočnosti nevieme, prečo sú práve také, aké sú. Odpoveď na otázku „prečo“ sa totiž skrýva v absolútnom aspekte Tao.

Takže Tao je nebytie – vo svojej absolútnej podobe, a zároveň aj bytie – prejavené v relatívnych veciach, ktoré vytvára. Možno teda povedať, že všetko je síce Tao, avšak našim zmyslom je prístupná iba jeho relatívna podoba, zatiaľčo jeho pravá tvár, absolútna podoba, nám ostáva utajená. Práve preto Lao-c hovorí, že Tao, o ktorom je možné hovoriť, nie je ono večné Tao. Taoisti plne rešpektujú toto poznanie, preto nemajú snahu prisudzovať svojmu „stvoriteľovi“ žiadne konkrétne vlastnosti, ako to robia napr. kresťania.

JIN A JANG

Jin-Jang

Zo základnej myšlienky, že celá príroda, a teda aj človek, je ovládaná zákonitosťami vesmíru, vyplývajú ďalšie pojmy taoizmu. Podstatou sveta a života je prúdenie sily čchi, ktorá je vo všetkom, čo existuje. Skladá sa z dvoch protikladných a navzájom sa dopĺňajúcich síl – Jang a Jin. Spolu tvoria vyvážený celok, v ktorom niet začiatku ani konca, kde jedna sila má v sebe aj zárodok druhej sily. Ich vzťah je znázornený symbolom monády (viď. obrázok). Jang predstavuje Slnko, nebesá a oheň, Jin predstavuje Mesiac, zem a vodu. Jang je mužský, kladný princíp - Jin ženský, záporný princíp. Jang je spojený so svetlom, suchom, teplom – Jin s tmou, vlhkom, chladom. Jang vydáva a tvorí – Jin prijíma a chráni. Jang je na povrchu, hore, vzadu a vľavo – Jin vo vnútri, dole, vpredu a vpravo. Jang a Jin jeden cez druhého prenikajú, priťahujú sa aj odpudzujú. Všetko, čo vzniká, má v sebe od samého počiatku zárodok zániku. Jang a Jin predstavujú dualitu v jednote a jednotu v dualite.

O týchto pojmoch hovoríme preto, lebo sú ústrednými pojmami aj pre tradičnú čínsku medicínu. Za dobré zdravie považuje napr. harmonický stav medzi Jang a Jin a vyváženosť telesnej energie čchi. Táto energia prúdi neviditeľnými dráhami nazývanými meridiány, ktoré spájajú všetky telesné orgány a systémy. Akákoľvek nerovnováha je príčinou telesných a duševných chorôb.

Z HISTÓRIE

Za najdôležitejšiu historickú postavu tradičnej čínskej medicíny sa pokladá Chuang-ti, Žltý cisár. Podľa tradície sa Žltý cisár zaoberal tajomstvom večného života a s ním súvisiacimi praktikami – výrobou elixíru nesmrteľnosti, pestovaním životnej sily a cvičeniami na jej posilňovanie, ale aj ochoreniami a ich liečením. Je pokladaný za autora základného diela čínskej medicíny tzv. Vnútornej knihy Žltého cisára. Éra tohto panovníka sa datuje medzi roky 2697 – 2597 p.n.l.

Chuang-ti

Pre starovekú čínsku medicínu je charakteristická jedna skutočnosť, ktorá sa v dnešnej modernej dobe zdá až neuveriteľná: za celé tisícročia sa jej filozofické východiská, teoretický základ ani praktické postupy takmer nezmenili. Na čínskych fakultách medicíny si dnes študenti osvojujú tie isté zákonitosti, ktorými sa ich predchodcovia riadili pred mnohými tisícročiami. A hoci sa západnému človeku zdajú tieto postupy zastaralé a dávno prekonané, neodškriepiteľný úspech pri liečbe mnohých, najmä chronických ochorení, potvrdzuje ich opodstatnenosť.

Staroveká čínska medicína udivuje hlbokými znalosťami a dokonale prepracovanou teóriou, a to v definitívnej podobe v historicky tak ranej dobe, že podľa dovtedajších predstáv o vývoji ľudskej spoločnosti človek ešte takto ucelené poznatky o svojom organizme nemohol vôbec mať. Ba čo viac, táto teória pritom do mimoriadnych detailov pojednáva o javoch, ktoré nie sú bežnými poznávacími metódami zistiteľné ani dnes a ktoré aj moderná veda ešte len začína objavovať. Pritom mnohé z nich vôbec nedokáže overiť a ak áno, potom - k svojmu veľkému prekvapeniu - musí väčšinou konštatovať ich pravdivosť. Takže to vyzerá tak, akoby v prípade čínskej medicíny bola skutočnosť obrátená naruby: akoby najskôr boli hotové vedomosti, a potom sa už len v priebehu vekov opakovane uplatňovali a potvrdzovali v praxi. Pritom je úplne jedno, či držíme v rukách text z doby pred naším letopočtom alebo z 20. storočia, všetky základné tézy a často i praktické postupy sa v nich trvale zhodujú.

CHARAKTERISTICKÉ ODLIŠNOSTI

V čínskej medicíne nachádzame celý rad špecifických teórií, praktických metód a postupov, ktoré sú typické iba pre ňu a ktorými sa už v samom základe líši od medicíny západnej. Najcharakteristickejšie pre čínsku medicínu sú dva rysy: jedným je celostný prístup k chápaniu človeka. Človek je vnímaný akoby bunka v organizme – vesmíre, ktorá je s ním spojená a podlieha rovnakým zákonom ako vesmír celý. Tá istá jednota potom platí vo vnútri ľudského tela, kde jednotlivé jeho časti sú spojené v jeden vzájomný, prepojený a ovplyvňujúci sa celok.

Druhým typickým rysom čínskej medicíny je používanie tzv. diferenciálnej alebo rozlišovacej diagnostiky ako hlavnej metódy pre stanovenie diagnózy aj následného liečebného postupu a jeho konkrétnych metód. V praxi to znamená, že čínsky lekár veľmi dôkladne skúma a rozlišuje chorobné príznaky u konkrétneho človeka, pričom si u choroby všíma aj jej jednotlivé štádiá. Typickým znakom je, že liečebný postup sa nestanovuje paušálne podľa zistenej diagnózy, teda podľa ochorenia, ale vždy podľa chorobných syndrómov konkrétneho človeka.

Každý orgán v ľudskom tele vykonáva svoje špecifické úlohy, súčasne je však prepojený aj s inými orgánmi resp. časťami tela – je nimi ovplyvňovaný a sám ich tiež svojou činnosťou ovplyvňuje. Aj keď sa v čínskej medicíne stretneme aj s podrobným popisom človeka z hľadiska medicínskeho (objasňuje činnosť organizmu, jednotlivé orgány, ich špecifické funkcie, príčiny a prejavy ochorenia, liečebné metódy atd.), jej najcharakteristickejším rysom ostáva práve toto všadeprítomné uvedomovanie si prepojenosti ľudského organizmu: vonkajšej prepojenosti človeka s vesmírom a vnútornej prepojenosti medzi jednotlivými časťami ľudského tela.

CELOSTNÝ PRÍSTUP

Táto prepojenosť, kde celok ovplyvňuje časti a časti celok, sa odráža v nasledujúcich oblastiach:

FYZIOLOGICKÉ FUNKCIE

Hlavným ústredím ľudského organizmu je podľa čínskej medicíny päť orgánov cang (pečeň, srdce, slezina, pľúca, obličky), ktoré prostredníctvom svojej čchi riadia všetky základné funkcie organizmu aj všetky jeho ďalšie súčasti. Tak vzniká sieť vzťahov nielen medzi týmito piatimi orgánmi, ale aj medzi nimi a ďalšími časťami tela. V praxi to znamená, že každý z orgánov cang vykonáva celý rad preň charakteristických činností, pričom však jeho optimálne fungovanie je viazané aj na činnosť orgánov ostatných.

orgány cang

K piatim orgánom cang je priradených päť prvkov, z ktorých je tvorené všetko vo vesmíre: Sú to prvky: zem, oheň, drevo, kov a voda. Ich spojenie s orgánmi cang je nasledovné: k slezine je priradený prvok zem, k srdcu prvok oheň, k pečeni prvok drevo, k pľúcam prvok kov a k obličkám prvok voda. Zo spojenia orgánov cang s piatimi prvkami sú odvodené vzťahy tzv. vzájomného rodenia a ovládania. Napr. pre slezinu (zem) platí, že v cykle rodenia ju rodí srdce (oheň rodí zem) a v cykle ovládania ju ovláda pečeň (drevo ovláda zem). Slezina sama zase rodí pľúca (zem rodí kov) a ovláda ľadviny (zem ovláda vodu). V rovnakých vzťahoch, ktoré znamenajú, že sa príslušné orgány vzájomne funkčne podporujú aj regulujú, sa nachádzajú prirodzene aj ostatné orgány cang. Tieto, pre človeka západnej civilizácie až nezmyselne pôsobiace prepojenia, poskytovali a poskytujú čínskemu lekárovi vodítka, podľa ktorých dokáže až zázračne spoľahlivo určiť nielen príčinu ochorenia, ale stanoviť aj optimálny liečebný postup.

Do série fyziologických vzťahov patrí aj tzv. vzťah povrch-vnútro existujúci medzi orgánmi cang a tzv. dutými orgánmi fu (žlčník, tenké črevo, žalúdok, hrubé črevo, močový mechúr). Na základe tohto vzťahu ku každému z jinových orgánov cang (vnútro) je priradený jangový orgán fu (povrch), ktorý je s ním funkčne spojený a je na ňom závislý. Napríklad funkciou žlčníka je uskladňovať žlč a jej prostredníctvom napomáhať procesu trávenia potravy. Ako však túto svoju zdanlivo samostatnú úlohu plní závisí aj od jeho párového orgánu – pečene. Podľa čínskej medicíny vzniká žlč transformáciou prebytkovej čchi pečene, a preto pečeň ovplyvňuje aj stav a funkčnosť žlčníka. Obdobné spojitosti platia i medzi ostatnými dvojicami cang-fu, a okrem toho sú medzi sebou funkčne previazané aj samotné orgány fu.

Orgány cang sú vo vzájomnom vzťahu aj s ďalšími časťami organizmu, tkanivami a zmyslovými orgánmi. Okrem týchto vzťahov platí v tradičnej čínskej medicíne aj téza, že okrem už spomenutej prepojenosti na orgány fu, tkanivá a zmyslové orgány, existujú aj iné časti tela na ktorých sa orgány cang tzv. vyfarbujú, čo znamená, že podľa ich vzhľadu, farby a pod. je možné rozoznať normálny resp. poruchový chod cangov. Kondícia pečene sa takto pozná podľa nechtov, stav srdca podľa tváre, sleziny podľa perí, pľúc podľa pokožky a ochlpenia, obličiek podľa vlasov atd.

Z uvedeného popisu vidíme, že nitky vzťahov, odvíjajúce sa od orgánov cang k jednotlivým častiam tela a medzi nimi navzájom, prepojujú organizmus ako sieť a tvoria z nej jednotný celok, v ktorom skutočne žiadna časť nemôže existovať a fungovať nezávisle od ostatných.

CHOROBNÉ PORUCHY

Z uvedených skutočností vyplýva aj ďalší poznatok čínskej medicíny – že totiž organizmus sa správa ako celok aj v prípade ochorenia. To znamená, že aj porucha jedného orgánu alebo určitej časti tela zasahuje rušivo do chodu celého organizmu. Táto porucha môže zároveň spôsobiť poruchy iných orgánov a častí tela, pričom príčina jej vzniku sa môže nachádzať úplne inde, než kde sa táto porucha momentálne prejavuje.

čínska medicína

Priblížme si teraz na konkrétnom príklade, ako čínska medicína vysvetľuje napr. ochorenie pľúc: v normálnom stave čchi pľúc klesá dole a celkovo riadi aj všetky zostupné pohyby v tele. Pri narušení tejto ich funkcie sa čchi začne v hrudi zadržiavať, čo vyvolá kašeľ ako typický príznak ochorenia pľúc. Stagnácia čchi pľúc však súčasne znamená aj zásah do celého systému ľudského organizmu. Ovplyvní obličky, lebo k nim voda zostupuje aj vďaka zostupovaniu pľúcnej čchi, bude blokovať funkciu pečene, ktorá má za úlohu udržiavať vnútornú priechodnosť organizmu, ovplyvní srdce, lebo na prúdení krvi sa podieľa ako hybná sila aj čchi pľúc, postihne slezinu, lebo jej čchi potrebuje vystupovať hore do pľúc atd. Ďalší možný presun ochorenia je smerom na párový orgán fu, v tomto prípade na hrubé črevo. Nedostatočná podpora zostupným pohybom zo strany čchi pľúc môže spôsobiť stagnáciu aj v čreve a môže spôsobiť zápchu. Disharmóniou čchi pľúc bude trpieť aj ich vývod – nos. Začne sa zanášať, upchávať, zhoršia sa jeho vnemové vlastnosti (čuch) a pod.

Chorobná porucha pľúc teda neostáva ohraničená iba na tento orgán, ale šíri sa aj do ostatných častí tela. Pritom však sama vôbec nemusela vzniknúť priamo v pľúcach, ale jej pôvod môže by úplne inde. Napríklad stagnáciu čchi a následný kašeľ spôsobujú aj vonkajšie činitele (vietor, chlad, vlhko atď.) tým, že vniknú do pokožky (ktorá je riadená pľúcami) a v nej blokujú prúdenie čchi. To spätne opäť vyvoláva blokovanie pľúcnej čchi. Inou príčinou kašľa môže byť aj porucha sleziny, ktorá riadi prepravu telesných tekutín, a teda aj hlienov. V prípade oslabenosti jej čchi sa hlieny v pľúcach začnú zrážať a dráždia ku kašľu. Ďalším pôvodcom ochorenia pľúc môže byť aj pečeň. Je to hlavne vtedy, keď pečeň má veľa ohňa (jangu), ktorý vystupuje do pľúc, vysušuje ich jinové zložky, a tým vyvoláva kašeľ. Podobné súvislosti platia aj u ostatných orgánov tela.

DIAGNOSTIKA A LIEČBA

Znalosť toho, ako funguje zdravý ľudský organizmus, čo spôsobuje chorobné poruchy a ako sa prejavujú poskytuje čínskej medicíne jedinečné vodítko k určovaniu príčin ochorení a následne aj k výberu liečebných postupov a metód. Keďže ochorenie posudzuje ako narušenie rovnováhy celku, postihnutú časť si zaraďuje do kontextu už popisovaných vzťahov a spojitostí a hľadá, ktoré z nich sa v danom prípade na rozvoji ochorenia podieľajú najviac. K tomu slúži diagnostika podľa tzv. štvorakého vyšetrenia: zrakom, sluchom, otázkami a skúmaním pulzu. Lekár pozoruje celkový vzhľad pacienta, skúma vzhľad a farbu pokožky, tváre, nechtov, vlasov atď. a podľa nich usudzuje na funkčnosť príslušných vnútorných orgánov. Zvláštnu pozornosť venuje skúmaniu jazyka. Podľa čínskej medicíny totiž dráhy všetkých orgánov priamo či nepriamo prechádzajú jazykom, preto stav ich čchi sa prejaví aj na jeho celkovom vzhľade.

Vyšetrenie zrakom je doplnené počúvaním hlasu pacienta, posúdením jeho intonácie a sily ale aj presne cielenými otázkami na pocity v tele, chuť či nechuť k jedlu, predchádzajúce ochorenia atď., ktorými sa dotvára celkový obraz pacientovho stavu. Veľká pozornosť sa venuje skúmaniu pulzu, čo vychádza z presvedčenia, že stav čchi orgánov sa prenáša aj do pulzu (lebo ich čchi je zmiešaná s krvou) a že podľa jeho zmien je možné usudzovať aj na zmeny v príslušných orgánoch.

Po takomto komplexnom vyšetrení lekár stanoví diagnózu a podľa nej zvolí potrebnú metódu liečby. Liečba je zameraná na odstránenie príčiny ochorenia, preto nemusí byť vždy nasmerovaná priamo na postihnutú časť organizmu. Ak napríklad pri zápale očí vyšetrenie ukáže na nerovnováhu pečene (oči sú vývodom pečene), liečba bude zameraná na pečeň a nie na oči. Ak však ešte podrobnejšie vyšetrenie odhalí, že príčinou nerovnováhy pečene je nedostatok prísunu energie (čchi) obličiek v dôsledku ich oslabenosti, budú sa liečiť obličky, a to aj napriek tomu, že navonok sú postihnuté oči.

Vzťahy, ktoré určujú stav zdravia a choroby rozšírila tradičná čínska medicína aj na javy zdanlivo nesúvisiace s ľudským organizmom. Zreteľne to vidíme nielen na spojení orgánov cang s piatimi prvkami, ale aj na prepojení týchto prvkov (oheň, kov, drevo, voda, zem) s jednotlivými ročnými obdobiami. To má samozrejme za následok aj vplyv ročných období na jednotlivé orgány cang. Opäť si to môžeme ukázať na príklade: k prvku drevo je napr. priradená jar a keďže drevo v čínskej medicíne je priradené k pečeni, znamená to, že z orgánov cang je na toto ročné obdobie najviac vnímavá pečeň. K ohňu patrí skoré leto, preto srdce je ten orgán, ktorý je najviac ovplyvňovaný začiatkom leta, konkrétne v mesiacoch máj – jún (iste nie je náhoda, že najväčší počet infarktov sa aj v Európe vyskytuje práve v týchto dvoch mesiacoch...). Zem je spojená s neskorým letom a v tomto období je najviac ovplyvňovaná slezina. Kov je prvkom jesene, preto s jeseňou sú spojené pľúca. K vode patrí zimné ročné obdobie a s ním teda súvisia obličky.

Pre čínsku medicínu je typické, že pri zvažovaní výberu liečebnej metódy postupuje nasledovne: najskôr začína rozlíšením a zatriedením syndrómov (syndróm = komplex príznakov), ktorými sa ochorenie prejavuje. Po tomto zatriedení definuje ochorenie a jeho pôvod. Keď je už ochorenie určené, opätovne sa vracia k syndrómom a ďalej ich bližšie posudzuje, pretože práve od nich závisí aká metóda liečby sa použije. Tradičná čínska medicína totiž vychádza z poznania, že jedno ochorenie sa môže prejavovať viacerými syndrómami a naopak, rôzne ochorenia v určitom štádiu vývoja vykazujú totožné syndrómy. Liečba podľa rozlišovacej diagnostiky preto používa dva základné princípy: rovnaké ochorenia liečiť odlišným spôsobom a odlišné ochorenia liečiť rovnakým spôsobom. Dôvodom takto chápanej terapie je dôsledné uplatňovanie základnej myšlienky terapie – odstraňovať príčinu ochorenia.

METÓDY LIEČBY

Ako vyplýva už z predchádzajúceho textu, pristupuje čínsky lekár k liečeniu pacienta podľa toho, čo pokladá za príčinu jeho ochorenia. Keďže ľudské zdravie je v čínskej medicíne chápané ako optimálne prúdenie energie čchi , ktoré sa prejavuje v rovnováhe jin-jangu, postupuje sa podľa toho, čo je predpokladanou príčinou vzniknutej nerovnováhy. Pre nastolenie rovnováhy sa používa celý rad metód, ktoré sa triedia do ôsmych skupín. Súhrnne sa nazývajú „osem metód pa-fa“. Sú nimi metódy potenia, zvracania, spúšťania dole, harmonizovania, zahrievania, prečisťovania, dopĺňania a rozptyľovania. Vždy sa pri tom myslí samozrejme na prácu s energiou čchi. Na celom svete známa akupunktúra, hoci sa všeobecne považuje za „metódu“, je vlastne iba jeden zo spôsobov, akým sa nastoľuje rovnováha jin-jang. Pre tradičnú čínsku medicínu nie je zďaleka taká dôležitá, ako sa všeobecne predpokladá. Napichovanie tzv. akupunktúrnych bodov, o ktorých sa predpokladá, že majú vplyv na chod jednotlivých častí organizmu však častokrát vedie veľmi rýchlo k harmonizovaniu telesných funkcií. Možno práve preto sa tento spôsob liečby stal populárny a našiel uplatnenie aj v dnešnej západnej medicíne. Čínsky tradičný lekár však musel a musí ovládať oveľa viac postupov. Jedným z tých, ktoré sú zrozumiteľné aj pre vyznavača západnej medicíny je napr. liečba bylinkami - fytoterapia.

čínska medicína

Spracované podľa: Vladimír Ando: Klasická čínska medicína I. - V.