Homeopatia
HISTÓRIA
Keď pred vyše dvesto rokmi nemecký lekár Samuel Hahnemann
(1755 – 1843) budoval
základy novej liečebnej metódy – homeopatie – sotva mohol tušiť, že jeho objavné
postupy raz prinesú zdravie miliónom chorých a nadchnú státisíce pokračovateľov na
celom svete. Ako každý novátor, aj on bol hneď od začiatku vystavený kritike, nedôvere
a odmietaniu zo strany oficiálnych miest a odbornej verejnosti. Úspechy jeho originálnej
liečby mu však napriek tomu získavali popularitu. Už počas života sa stal slávnym a do
jeho rúk sa zverovalo čoraz viac pacientov, medzi nimi aj veľa bohatých a vplyvných ľudí.
Účinnosť novej metódy sa zreteľne prejavila počas epidémie škvrnitého týfusu, ktorá v Európe prepukla v roku 1813, krátko po porážke Napoleonovych vojsk koaličnou armádou európskych mocností. Obrovské straty na životoch a hladomor boli živnou pôdou pre vznik rozsiahlej nákazy.
V tejto dramatickej situácii vyskúšal Hahnemann účinok svojich liekov. Zatiaľčo iným lekárom skosila epidémia tretinu chorých, Hahnemannovi zo 183 pacientov zomrela len jedna stará žena. Samuel Hahnemann sa stal slávnym. Mohol ďalej budovať svoju metódu, stanoviť jej hlavné princípy a do detailov ju prepracovať. Stal sa tak jediným lekárom v histórii, ktorý celkom sám od základov vybudoval nový liečebný systém. Viac než dvestoročný vývoj homeopatie jeho východiská a predpoklady plne potvrdil.
HOMEOPATIA V DNEŠNOM SVETE
Dnes je homeopatia druhou najrozšírenejšou metódou liečby vo svete, a to hneď po indickej ajurvéde a tradičnej čínskej medicíne, ktoré sa delia o prvenstvo. Na treťom mieste je bylinná liečba a až na štvrtom oficiálna západná medicína. Populárna je v mnohých krajinách Európy, napr. vo Veľkej Británii, Francúzsku, Dánsku, Belgicku, Nemecku, Írsku, Švédsku, Švajčiarsku, Taliansku, Rakúsku, Španielsku, Holandsku, ale aj v USA a dokonca v Indii, kolíske ajurvédy. V niektorých krajinách je homeopatická liečba hradená zdravotnými poisťovňami. Pomocou homeopatík sa svojich ochorení zbavuje veľa slávnych osobností. Medzi najznámejších homeopatických pacientov patria členovia anglickej kráľovskej rodiny.
Podstatu liečby vyjadruje známa veta „Similia similibus curantur.“ – Podobné sa lieči podobným. Látka, ktorá určité ochorenie či symptómy môže vyvolať u zdravého človeka, dokáže ich liečiť u človeka chorého. Tento princíp sa odráža aj v samotnom názve choroby: „homoios“ v starogréčtine znamená rovnaký a „pathos“ ochorenie.
Homeopatia, ako ktorákoľvek iná metóda alternatívnej medicíny, sa riadi zásadou, že je potrebné liečiť príčinu a nie iba jej následok. V tejto súvislosti je mimoriadne dôležité a náročné stanovenie správnej diagnózy. To je ostatne jedna z najťažších úloh vo všetkých druhoch medicíny, ale v homeopatii je to ešte zložitejšie.
HOMEOPATICKÉ LIEKY
V kruhoch oficiálnej medícny si homeopatia udržiava povesť kurióznej liečby – predovšetkým vďaka spôsobu, akým sa vyrábajú homeopatické lieky.
Ako surovina na výrobu liekov slúžia prírodné látky rastlinného, živočíšneho a minerálneho pôvodu, kyseliny, prvky a ich zlúčeniny, horniny a niektoré druhy energií. Zvláštnu skupinu tvoria tzv. nosódy. Sú to lieky vyrobené z produktov, vzniknutých pri chorobnom procese. Takým je napr. lysin vyrobený zo slín psa postihnutého besnotou. Teoreticky sa môže stať homeopatickým liekom prakticky každá substancia či sila. V súčasnej dobe neexistuje kompletný zoznam homeopatických liekov. Používa sa niekoľko tisíc homeopatík a stále sa vyvíjajú ďalšie.
Všetky priemyselne vyrábané homeopatické lieky sa najskôr testujú v homeopatickom riedení na zdravých jedincoch a overujú sa v klinickej praxi. Až potom sú distribuované do lekární.
Len malá časť liekov sa používa ako tinktúry. Drvivá väčšina homeopatík sa vyrába vo forme globulí (guličiek) alebo tabletiek rôznych veľkostí. Globule sú zväčša balené do malých sklenených fľaštičiek z hnedého skla, čím sa obmedzuje prenikanie priameho svetla, ktoré homeopatikám škodí. Liečivú schopnosť homeopatík narúša aj silné magnetické pole, veľké teplo a styk s niektorými kovmi. Pri správnom skladovaní má však homeopatikum takmer neobmedzenú životnosť.
RIEDENIE A POTENCOVANIE
Samotná výroba liekov má svoje charakteristické zvláštnosti. Predovšetkým pri výbere východiskovej látky sa dodržiavajú veľmi prísne kritériá, ktoré zároveň rešpektujú platné farmaceutické predpisy. Čo je však typické práve pre homeopatiu, to sú kroky, ktoré pri výrobe lieku nevyhnutne po sebe nasledujú: je to riedenie východiskovej látky a jej následné potencovanie. Látka, z ktorej sa vyrába homeopatikum, postupne prechádza opakovaným viacnásobným riedením, po ktorom nasleduje tzv. dynamizácia (pretrepávanie riedenej látky). Spôsob riedenia je vyznačený na obale homeopatického lieku číslom. V homeopatii sú známe dva základné systémy riedenia: riedenie centezimálne (stotinové), označované písmenom C, ktoré používajú výrobcovia vo Francúzsku a v Severnej a Južnej Amerike a riedenie decimálne (desatinové), označované písmenom D, ktoré používa zbytok Európy. Užíva sa tiež označenie CH, čo znamená „centezimálne Hahnemann“. Pri riedení decimálnom (D) sa postupuje tak, že sa na jeden diel základnej látky pridáva deväť dielov riedidla (rozpúšťadla), ktorým býva najčastejšie lieh s koncentráciou 30 až 50 percent, ale tiež voda, glycerín a výnimočne aj olej. Táto zmes sa musí 21 krát silne pretrepať zhora nadol. Tak vznikne tzv. potencia D1. Vyššia potencia sa vyrobí tak, že sa jeden diel riedenia D1 zmieša s deviatimi dielmi riedidla. Nasleduje opäť 21 pretrepaní a vznikne potencia D2. Takto sa môže pokračovať ľubovoľne dlho. Keďže v homeopatii platí zásada, že riedením a pretrepávaním sa účinok homeopatika zvyšuje, nazýva sa tento postup potencovanie.
Pri centezimálnom riedení (C) sa postupuje rovnako, ale pomer riedenia je 1:100. Teda napríklad jedna kvapka základnej látky a 99 kvapiek riedidla po následnom pretrepaní vytvoria potenciu C1. Takto získaným roztokom sa potom impregnujú granuly zložené zo sacharózy a laktózy.
Známou skutočnosťou je, že v riedení od D23 nie je už v riedenej zmesi prítomná ani jedna molekula základnej látky. Pritom práve lieky s vysokou potenciou majú najlepšiu účinnosť a skvele pôsobia hlavne na psychiku. Počas celej histórie homeopatie sa jej zástancovia aj odporcovia usilovali zistiť, aký konkrétny faktor sa podieľa na účinku homeopatických liekov. Čo to je, to zázračné alebo tajomné, čo obsahuje tá malá gulička, v ktorej sa chemicky nedá nájsť ani stopa pôvodnej substancie? Zatiaľ nikto spoľahlivo na túto otázku neodpovedal. Homeopati sami pripomínajú, že najrozumnejšie je vziať túto skutočnosť skrátka na vedomie a konštatovať, že zatiaľ nie sú naše vedomosti ani naša technika na takej úrovni, aby sme si tento jav mohli vysvetliť.
V zmysle moderných poznatkov o informáciách si dovolíme predpokladať, že u homeopatického lieku môže ísť o prenos istých konkrétnych informácií o pôvodnej substancii. Nie teda materiálna, ale informačná podoba „substancie“. Imunitný systém tieto informácie zachytí, spracuje a odpovie reakciou, ktorej cieľom je odstrániť chorobný proces a nastoliť v organizme rovnováhu.
MATERIA MEDICA
Popisy homeopatických liekov sú sústredené v zoznamoch, vydávaných knižne a označovaných názvom Materia medica. Autorom vôbec prvej homeopatickej Materie mediky je Samuel Hahnemann (1811). Takýchto zoznamov vzniklo niekoľko desiatok z pera významných svetových homeopatov. Materia medica je pre homeopata nevyhnutnou pomôckou k určeniu homeopatika, ktoré má byť pacientovi podané.
Na rozdiel od alopatickej medicíny popis homeopatického lieku neobsahuje charakteristiku tohto lieku ani zoznam ochorení, pre ktoré sa má použiť, či prípadne reakcie a kontraindikácie, ale opis konkrétnej osoby, pre ktorú je liek určený. Pre názornosť si to ukážme na príklade bežného homeopatického lieku Pulsatilla z Materie mediky od klasika homeopatie, známeho amerického homeopata J.T. Kenta. Kent vo svojom popise lieku okrem iného píše:
„Pacient Pulsatilla je veľmi zaujímavý pacient, ktorého nájdeme v každej domácnosti, kde je väčšie množstvo mladých dievčat. Sú to dievčatá plačlivé ... veľmi nervózne, nepokojné, náladové ... sú to bytosti jemné, uplakané, mierne, zároveň nápadne dráždivé ... majú vyvinutú predstavivosť ... ich mnohé zdravotné ťažkosti sú spojené s poruchami trávenia, s menštruačnými poruchami. Ženy so sklonom k potratom, časté nepravidelnosti menštuačného cyklu, pseudogravidita ... zhoršenie nastáva v prehriatych miestnostiach, zlepšenie pohybom. Plačlivá, smutná, malomyseľná žena, ktorej stav sa zlepšuje prechádzkou na čerstvom vzduchu...“
Nasleduje asi dvadsať strán opisu konkrétnej osoby, jej charakteristickej vizáže, spôsobu správania, reagovania, prežívania, ochorení, na ktoré zvyčajne trpí. Opis je veľmi podrobný, čo má homeopatovi umožniť, aby Pulsatillu použil naozaj len pri liečbe osoby, na ktorú táto charakteristika sedí. Každý jednotlivý liek predstavuje nejakého konkrétneho človeka s konkrétnymi charakteristikami. V homeopatii sa tieto lieky nazývajú „konštitučné“, pretože vyjadrujú určitú typickú konštitúciu. Takýto liek, podaný pacientovi, ktorého charakteristika presne zodpovedá popisu lieku, potom podľa homeopatickej filozofie vylieči akýkoľvek pacientov zdravotný problém. Liek sa teda nepodáva podľa symptómov ochorenia, ale podľa konštitúcie. To je tzv. klasický smer homeopatie, verný pôvodnej Hahnemannovej koncepcii. V priebehu dvestoročnej histórie bolo vyvinutých a objavených niekoľko ďalších metód a stratégií pri predpisovaní homeopatických liekov.
ANTIDOTUM
Keďže správne podanie lieku je niekedy skutočne komplikované a je plne závislé od vedomostí a praktických skúseností konkrétneho homeopata, časom sa v homeopatickej literatúre sústredili poznatky o tzv. antidotách, ktoré majú účinok nesprávne podaného lieku zrušiť. Antidotom môže byť iné homeopatikum, ktoré má opačný účinok ako to, ktoré bolo pacientovi podané, alebo látka, ktorá funguje ako tzv. generálne antidotum. Má sa pacientovi podať vtedy, ak reakcie, ktoré sa u neho prejavili sú iné, než aké by zodpovedali jeho zdravotnému stavu a podanému lieku. Aj keď sa o homeopatii neraz tvrdí, že jej lieky nemôžu nikomu ublížiť, klasici homeopatie upozorňujú na situácie, kedy nesprávne podaný homeopatický liek môže pacienta poškodiť. Napriek týmto poznatkom a upozorneniam nie všetci homeopati vo svojej praxi využívajú antidotá na zrušenie účinku nesprávne podaného lieku.
PRÍBEH
Na ilustráciu uvádzam jeden prípad, s ktorým som sa stretla v roku 2007. Zatelefonovala mi mamička 11-ročného chlapca, ktorá sa asi pred rokom u mňa liečila kvôli gynekologickým problémom. Jej syn práve ležal v istej bratislavskej nemocnici vo veľmi vážnom stave. Lekári netušili, čo mu je, existovalo podozrenie, že sa jedná o neurologické ochorenie neznámej etiológie. Vyšetrenia neodhalili nič zásadné, napriek tomu chlapec nevládal stáť, chodiť, chvel sa na celom tele, mal plytký a nepokojný spánok, nedokázal artikulovať a odmietal jedlo. Počas dňa u neho niekoľkokrát spontánne stúpala a klesala telesná teplota. Neistota, ktorá panovala okolo chlapca, matku privádzala do zúfalstva. Keď mi popisovala jeho prejavy, spýtala som sa jej, či syn náhodou neužíval homeopatiká. Potvrdila, že užíval, dokonca niekoľko naraz. Nepamätala si všetky, ale našla doma zošitok, v ktorom mala rozpísané všetky homeopatiká, ktoré mu „naordinovala“ homeopatka – jej blízka príbuzná. Keď mi zošit priniesla, neverila som vlastným očiam: chlapec užíval naraz 43 rôznych homeopatík! Podrobný rozpis – kedy, v ktorý deň a v ktorú hodinu má ktorú guličku užiť, mu napísala homeopatka. Bolo mi záhadou, čo ju viedlo k takémuto liečebnému programu. Medzi homeopatikami boli klasické konštitučné lieky, dlhodobo pôsobiace, ktoré prirodzene vyvolali svoje účinky. Pod náporom toľkých protichodných a naliehavých informácií sa chlapcov organizmus musel nevyhnutne zrútiť. Jediné, čo bolo možné urobiť, bolo antidotovať všetky „lieky“, ktoré v tomto prípade neboli liekmi, ale skutočnými jedmi. Už o pár dní sa synov stav veľmi výrazne upravil, do dvoch týždňov bol úplne zdravý. Chyba nebola v homeopatikách, tie sa vyrábajú preto, aby ľuďom pomáhali, ale v osobe, ktorá ich tak neodborne a bez rozmyslu naordinovala. Chyba bola aj v matke, pretože v snahe uprednostniť prírodnú liečbu podľahla klamu, že prírodná liečba môže iba pomôcť a nikdy, za žiadnych okolností nemôže ublížiť.
Homeopatia je metóda, ktorá vyžaduje vysokú odbornosť, prax a predovšetkým zodpovedný prístup. Jednou z najdôležitejších požiadaviek u každého, kto pracuje s ľudským zdravím, je potreba uvedomiť si, že svojím prístupom môže rovnako pomôcť, ako ublížiť. Nikdy by sme nemali podľahnúť ilúzii, že vo svete liekov – a to akýchkoľvek – sú iba také, ktoré pomáhajú a nikdy neškodia.
Ľuba Albertová
