alterna medica vodopád

Kazuistiky

Mená klientov sú zmenené. Vek je uvedený v dobe, kedy prišli na vyšetrenie.

Gejza, 72 r. - zápcha

Dlhé roky pôsobil ako farár v dedinke neďaleko Trnavy. V čase, keď k nám prišiel, bol už niekoľko rokov na dôchodku. Zápchou trpel od detstva a pokiaľ mu pamäť siahala, nikdy nemal obdobie, kedy by mal stolicu pravidelne každý deň. Zvykol si na to, že sa mu horko-ťažko podarí vyprázdniť sa raz za týždeň, aj to len po silných preháňadlách. Vyskúšal všetky možné recepty, aj od lekárov, aj od bylinkárov. Ale jeho organizmu nič nepomáhalo. Bol by si na svoj rytmus zvykol, ale zápcha mu spôsobovala čoraz väčšie problémy. Bál sa aj možnej rakoviny hrubého čreva, nuž sa aj v takom pokročilom veku rozhodol, že urobí ešte jeden pokus.

Na pohľad pôsobil Gejza ako roztomilý dôchodca, príjemný a vyrovnaný, plný pochopenia a tolerancie, bez zbytočných túžob. Nemal pocit, že by v živote niečo premeškal, alebo za niečím banoval. Jeho práca ho vždy tešila a ľudí mal úprimne rád. Nečudo, že sa jeho farníci netešili, keď odchádzal do dôchodku. V tom čase sa však už necítil najlepšie. Ustavične bol unavený, nafúknutý, zle mu trávilo a trpel pichavými bolesťami v oblasti celého brucha. Cítil, že takto to už dlho nevydrží a nejasne tušil, že hlavným problémom môže byť práve jeho celoživotná zápcha.

Ako väčšina mužov, aj Gejza mal rád dobré jedlo a postil sa len vtedy, keď to bolo nevyhnutné. Žalúdok ho neznepokojoval, veď celé roky šlapal ako hodinky. Netrápil ho ani žlčník, ani pankreas, ani dvanástorník, ani pečeň. Vôbec si nevedel spomenúť, či mal vôbec niekedy v živote hoci len krátkodobý tráviaci problém. Okrem zápchy mu skrátka nič nebolo. Občas ho síce pobolievala hlava, ale to pripisoval zmenám počasia.

Až posledné roky sa všetko akosi zosypalo. Už sa nemohol poriadne najesť, zle mu prišlo aj od diétneho jedla. Unavený bol stále viac, bolestí tiež pribúdalo. Začali ho hnevať kĺby a jeho zuby, ktorými sa pýšil celý život, sa jeden po druhom porúčali. Boleli ho oči, zapaľovali sa mu spojovky. Už skoro nemohol čítať. Na pokožke sa mu tvorili suché červené fliačky, ktoré nepríjemne svrbeli. Zle spával a ráno sa budil ako dolámaný. Mal pocit, že sa mu rozpadáva celé telo.

Gejza bol inteligentný, sčítaný, dobre vedel, že telo sa môže odmeniť iba tým, čo preň sami roky robíme. Ak ho zanedbávame a spoliehame sa na to, že si poradí samo, môže sa to raz vypomstiť. Teraz teda nadišla chvíľa zúčtovania. V duchu si hovoril, že má už dosť rokov, tak sa nemá pre čo sužovať. Veď mnohí nedožijú ani toľko. Ale s bolesťami sa ani staršiemu človeku nežije dobre, darmo by si hovoril, že každý má raz pekné chvíle za sebou. Rád by si ešte aj on doprial prechádzku, rozhovor s príjemnými ľuďmi, prečítal dobrú knihu alebo si len tak v pokoji zarozjímal. Ale nič z toho sa prakticky robiť nedalo. Ustavične niekde čosi bolelo, pichalo, znepríjemňovalo mu život. Spočiatku všetko trpezlivo znášal, verný presvedčeniu, ktoré sám vštepoval svojim farníkom. Keď sa ale bolesti stupňovali, hľadal pomoc u lekárov. Ako na potvoru však lieky nepomáhali. Pridali sa problémy s tlakom, bolesti pri srdci, závrate a ťažkosti s prostatou. Ani sa mu nechcelo veriť, že jeden človek môže mať naraz toľko zdravotných problémov.

Všetky odrazu sa odstrániť nedali. Ako prvá prišla na rad tá, ktorá Gejzu trápila najdlhšie: jeho chronická zápcha. Spočiatku nechcel pripustiť, že program, podľa ktorého jeho organizmus fungoval toľké roky, by sa mohol v jeho veku ešte zmeniť. Ale podujal sa vyskúšať všetko, čo by mohlo jeho problémy zmierniť.

Prvý krok vyžadoval zmenu v myslení. Gejza sa po dlhom čase prestal starať o to, čo bude mať na tanieri, s kým sa stretne, čo pre koho urobí, koho poteší a povzbudí. Doprial si luxus, na ktorý dosiaľ nikdy nepomyslel: začal uvažovať nad tým, kto to vlastne je, ten Gejza X., aké sú jeho túžby, nad čím v duchu dumá, čo ho trápi, čo potláča a odsúva v mysli ako nepotrebné, čomu sa vyhýba a nerieši to, čo nesie na pleciach ako bremeno a ani o tom netuší. Aké názory zanovito obhajuje, v čom nepopustí, na čom trvá. Doteraz vždy utekal od myšlienok o sebe. Keď dumal, vždy to bolo o niekom inom, alebo o nejakej udalosti, alebo filozofoval, alebo sa modlil. Nikdy v myšlienkach nerozoberal sám seba. Pokladal to za samoľúbe a nepatričné. Nanajvýš si tak občas niečo vytkol, ak bola príčina. Také výtky sa najčastejšie týkali jeho pažravosti. Mal rád dobré jedlo a nie vždy mu dokázal odolať. Aj v čase pôstu pokukoval po hrncoch a v hlave sa mu zbierali hriešne myšlienky. Keď niekedy predsa len neodolal, necítil sa potom dobre. Vedel, že nie je jediný kňaz, ktorý hreší jedlom, ale on mal k svojmu povolaniu úctu a biblia pre neho bola naozaj písmom svätým.

Ruka v ruke s liekmi začali Gejzove myšlienkové tréningy prinášať prvé ovocie. Občas ho dokonca prehnalo, čo ale bola súčasť liečebného programu. Hneď v prvých týždňoch pocítil úľavu. Odrazu mal ľahšiu hlavu, lepšie spával, nesvrbela ho už tak pokožka ako predtým.Závrate načisto prestali a srdce sa znova rozbúchalo pravidelne ako za mladých čias. Prekvapene zisťoval, koľko telesných ťažkostí môže človeku spôsobiť obyčajná zápcha. Povzbudený výsledkami zvykol si presne dodržiavať rituály spojené s vyprázdňovaním. Všetkých chronických problémov sa zatiaľ nezbavil, ale nadobudol istotu, že aj v jeho veku je to ešte možné.

Po roku liečby bola už Gejzova zápcha dávno zabudnutá. Pokožka sa mu vyčistila a hlava ho načisto prestala bolieť. Prešli tráviace problémy a bolesti v brušnej dutine. Rohodol sa pustiť sa do zápasu s bolesťami kĺbov, ktoré sa síce zmiernili, ale celkom neprešli. Momentálne si konečne po niekoľkých rokoch opäť môže dopriať dlhé prechádzky. Schudol a je oveľa pohyblivejší. Celkom vynechal analgetiká a upravil aj svoje stravovacie návyky. Gejza omladol najmenej o dvadsať rokov. Je veselý a plný chuti do života. Často sa smeje a keď sa pri zmene počasia ohlásia kĺby, už sa nebojí, čo s ním bude o pár rokov, či sa ešte postaví na nohy. Už si vyskúšal, akú moc má disciplína a optimistická myseľ. Svoj boj s kĺbami nepochybne vyhrá.

Recept proti zápche:

Čistiace rizoto

Cca 350 g ryže NATURAL BIO vypláchneme najskôr v horúcej, potom v studenej vode. Dáme variť do veľkého množstva vody, minimálne 4 l. Slabo posolíme morskou soľou. Varíme pri miernom vare max. 20 minút. Ryža musí vo vode plávať. Precedíme a necháme odkvapkať.

Na troche olivového oleja v panvici Wok udusíme nadrobno pokrájanú cibuľu a cca 2-3 strúčiky nasekaného cesnaku. Po zmäknutí ochutíme Solčankou s morskou soľou, nasypeme 3 kopcom naplnené polievkové lyžice „šrotu“, opražíme, pridáme nastrúhané jedno balenie sojového syra Tofu (z geneticky neupravenej sóje). Opäť opražíme. V lete môžeme pridať akúkoľvek koreňovú zeleninu – podľa aktuálnych možností. Úplne postačí napr. na hrubšie nastrúhaná mrkva, prípadne paprika, paradajka. Vhodné je používať iba s mierou zeleninu, ktorá nadúva (kaleráb, hrach, brokolica atď.). Cez zimu primiešame 1 vrecko (350 g) thajskej alebo čínskej zeleniny (zelenina piatich farieb). Podusíme ešte asi 7 – 8 minút a necháme chvíľu prikryté. Potom primiešame odkvapkanú ryžu. Všetko spolu dobre premiešame. Dochutíme Solčankou, prípadne špeciálnou koreniacou zmesou, ktorá neobsahuje konzervačné prísady. Rozdelíme na jednotlivé porcie a vložíme do mikroténových vreciek, ktoré uložíme do mrazničky.

Toto rizoto konzumujeme dlhodobo vždy ako prvé alebo posledné jedlo dňa, to znamená na raňajky, alebo na večeru. Pred podávaním môžeme do každej porcie nakrájať čerstvú rajčinu, uhorku a pod. Prvé účinky pozorujeme už po 3-4 dňoch. Stolica mení konzistenciu a vyprázdňovanie nespôsobuje žiadne ťažkosti. Keď jedlo vynecháme, problémy sa rýchlo vrátia. Preto je výhodné obmieňať jednotlivé druhy zeleniny, prípadne koreniace prísady, aby sa nám jednotvárna chuť rizota nezunovala.

Hoci je príprava rizota veľmi jednoduchá a jeho cena zanedbateľná, jeho účinok na naše zdravie je naozaj veľkolepý. Dodáva telu dôležité minerály a veľmi účinne čistí náš črevný trakt, čím sa podieľa na odstránení celého radu zdravotných problémov.

„ŠROT“: 1 vrecko výberových ovsených vločiek, 1 vrecko lúpaných slnečnicových semien, 1 vrecko otrúb, 1 vrecko pšeničných klíčkov, 1 vrecko sezamových semien, 1 vrecko tekvicových semien, 1 vrecko ľanových semien. Všetko vysypeme do veľkej misy, dobre spolu premiešame a naporcujeme do menších mikrotenových vreciek. Odložíme do mrazničky. Vyberieme vždy jedno vrecko a zmes vsypeme do skleneného pohára, v ktorom ju skladujeme pokým ju neminieme. Používame na zahusťovanie polievok, omáčok, do dusenej ryže, na posypanie mäsa a pod.

prípravu tohto rizota si môžete pozrieť v archíve televízie Markíza – Teleráno z 21. septembra 2007

v prípade úpornej niekoľkoročnej zápchy je potrebná cielená liečba

Ján, 54 r. - psoriáza

Osud tohto muža by dojal asi každého. Bol tridsať rokov ženatý, psoriáza sa u neho objavila prvýkrát počas vojenskej prezenčnej služby. Spočiatku to boli iba malé fliačky na dolných končatinách. Postupne sa ochorenie rozšírilo aj na trup. Do dvoch rokov mal červenými fľakmi posiate celé telo.

K zdravotnému problému sa však pridružil oveľa väčší stres: jeho manželka s ním odmietla spávať v jednej miestnosti. Ustavične mu dávala najavo, že sa jej pri pohľade na neho zdvíha žalúdok. Nebolo dňa, aby ho nešikanovala a nevylievala si na ňom zlosť. Pokoj mal iba počas pobytov v nemocnici. Tam sa mu po pár týždňoch prejavy ochorenia zmiernili, ale len čo sa vrátil do domáceho prostredia, čoskoro bolo všetko znova ako predtým.

V dome mal vyčlenenú malú izbičku, ktorá dovtedy slúžila rodine ako komora. Tam mu dala manželka starú posteľ a na ňu prestrela igelitovú plachtu. Izbu si musel sám upratovať, manželka do nej nevkročila a zakázala do nej chodiť aj ich trom dcéram. Hoci bola izba malá, postupne si do nej musel nasťahovať nielen skriňu, ale aj stôl so stoličkou, ba dokonca aj pračku. Jedného dňa prišiel vodoinštalatér a na staré umývadlo napojil automatickú pračku.

To bol však len začiatok. Rodinný dom, v ktorom bývali nebol veľký, ale mal priestrannú kúpeľňu a samostatnú toaletu. Manželka rozhodla, že ani tieto miestnosti už nemôže používať. Do komory-izby mu postavila starý plechový lavór s vysvetlením, že odteraz sa bude „kúpať“ v ňom. Ako toaletu mal používať drevenú latrínu, ktorá už roky stála opustená na konci záhrady.

Po tomto verdikte sedel Ján niekoľko hodín na posteli a plakal. Vtedy si údajne želal iba to, aby večer zaspal a viackrát sa nezobudil. V takomto psychickom rozpoložení sa psoriáza prirodzene ďalej šírila. Kade chodil, opadávali z neho šupiny. Chápal, že pohľad na to nie je nikomu príjemný. Protivilo sa to aj jemu samému, ale nevedel, čo robiť. Natieral sa masťami od lekára, ale nič nepomáhalo. Na tele nemal kúska zdravej pokožky. Ale to nebolo všetko. Začali ho veľmi bolieť kĺby. Keď si dal tabletku od bolesti, svrbela ho pokožka ešte viac. Vyšetrenie potvrdilo pokročilú artritídu, ktorá je častým sprievodcom psoriázy.

Ján bol už niekoľko rokov na invalidnom dôchodku. Nechodil von, na prechádzky a už ani do záhrady. Kedysi sa staral o veľký sad plný ovocných stromov, ale odkedy ho žena izolovala od zvyšku rodiny, neodvážil sa ani sadnúť si pod strom, aby nebol nikomu na očiach. Okrem chvíľ, kedy musel ísť na toaletu, celé dni trčal v malej izbičke a dumal nad svojím osudom. Občas zašiel k lekárovi na kontrolu. To boli jediné chvíle, kedy opustil svoju kuticu, ako jej sám hovoril.

Jedného dňa k nim prišla na návštevu jeho neter. Pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici, kde aj sám niekoľkokrát ležal. Nechodievala k nim, preto netušila, v akých podmienkach jej strýko už roky žije. Keď si uvedomila mieru jeho nešťastia, začala sama pátrať po možnostiach ako mu pomôcť. Uvedomovala si, že Ján sa už veľmi zmenil, že nebude jednoduché presvedčiť ho, aby sa pozviechal a začal pre seba niečo robiť. On už stratil všetku nádej, rezignoval a zdalo sa jej, akoby nemal už žiadnu energiu. Neter sa ale nevzdávala. Jej priateľka bola bývalou klientkou našej ambulancie. Vypýtala si od nej kontakt a dohodla termín vyšetrenia svojho strýka.

Na ten deň naozaj nikdy nezabudnem. Videla som veľa psoriatikov s rôznymi formami a stupňami ochorenia. Ale stav, v akom bol Ján, som si vôbec nedokázala predstaviť. Dodnes si spomínam hlavne na jeho dlane. Rozpraskaná pokožka pripomínala kôru stromu, do ktorej niekto zasekával sekeru. S takými rukami sa nedalo robiť takmer nič.

Hneď od začiatku bolo zrejmé, že liečba nebude jednoduchá ani krátka. Po rozhovore, v ktorom som Jána presvedčila, aby sa nevzdával, lebo nádej tu stále je, sa akoby prebudil. Odrazu bol odhodlaný, nedočkavý a plný elánu. Dušoval sa, že určite dodrží všetko, čo bude potrebné. Poučená skúsenosťami som prvé úspechy očakávala najskôr o 8 – 10 mesiacov. Osud bol však k Jánovi oveľa milosrdnejší. Už asi po štyroch mesiacoch sa jeho stav začal viditeľne zlepšovať. Po roku nebol síce celkom bez problémov, ale – obrazne povedané – bolo to o tisíckrát lepšie, ako kedykoľvek v minulosti.

A vtedy sa začali prejavovať tendencie, s ktorými sa žiaľ u klientov občas stretávam: Ján sa už cítil zdravý. Liečebné procedúry a užívanie byliných zmesí ho už začalo unavovať. Ako sám tvrdil, tých pár fliačikov, to je už len kozmetická mini-vada, na tej mu naozaj nezáleží. Veď to skoro ani nevidno. Boleli ho síce ešte kĺby, ale to už nikto nevidí, s tým bol zmierený. Bol šťastný, že môže zase ísť medzi ľudí, že už od neho nebočí jeho rodina, že sa zmieril s manželkou a môže sa znova venovať práci v záhrade a okolo domu. Čoraz častejšie zabúdal na pravidelné ošetrovanie, ďalšie kúry prestal brať úplne. Už sa mi nehlásil a nereferoval o tom, ako sa cíti. Nezaujímal sa o to, či budeme pokračovť a čo ho ešte čaká. Bol presvedčený, že takto to ostane navždy.

Do istej miery to bolo pochopiteľné. Uplynulé roky ho unavili, chcel konečne začať žiť ako hociktorý iný človek. Tešiť sa zo života, z obyčajných vecí. Cítiť sa slobodne a zdravo. Začal pomýšľať na ukončenie invalidného dôchodku. Chcel sa vrátiť do práce, ale s kĺbami to stále nebolo dobré. Zvykol si na analgetiká, ktoré mu už nespôsobovali žiadne vážne problémy.

Uplynul ďalší rok a o Jánovi som nepočula. Až jedného dňa zavolala jeho neter, že strýko je tam, kde bol pred liečbou u nás. Opäť býva v komore, umýva sa v lavóri a na toaletu chodí do záhrady. Stav jeho pokožky je katastrofálny. Nemá ani odvahu k nám prísť, lebo vie, že tentokrát je to jeho vina.

Áno, to bola pravda. Ján podcenil nutnosť dotiahnuť svoju liečbu do konca. Stratil trpezlivosť a neuvedomil si, že ten, kto pre svoje zdravie vždy musí urobiť najviac, je pacient sám. Niektoré nevyhnutné kroky totiž za neho neurobí nikto iný. Ale kto z nás neurobí v živote chybu? Odkázali sme preto Jánovi, že náš tím urobí všetko pre to, aby to, čo zanedbal, sa čo najskôr opäť zlepšilo. Boli sme pripravení znova mu pomôcť a hlavne dodať mu silu, aby tentokrát vydržal až do konca.

Na kontrolné vyšetrenie mal prísť o dva týždne. Ján však neprišiel a ani sa neohlásil. Nezavolala ani jeho neter, a tak sme predpokladali, že na liečbu rezignoval. Tento predpoklad sa ukázal ako čiastočne správny. Ján totiž nerezignoval iba na liečbu, ale na celý svoj život. Týždeň pred plánovaným vyšetrením spáchal samovraždu.

Mohli sme len hádať, ako by to s Jánom dopadlo, keby bol býval dôsledný a liečbu by dokončil. Možno by teraz chodil do práce, staral sa o záhradu a tešil sa z pekných dní a dobrých priateľov. Iste, okolnosti jeho života boli veľmi skľučujúce a veľa dôvodov na optimizmus mu neponúkali. Ale neniesol aj on sám na tom svoj podiel viny?

Sú veci, ktoré nedokážeme zmeniť, nech by sme sa akokoľvek usilovali. Sú však aj šance, ktoré zbytočne premárnime. Niekedy preto, lebo sme ľahkomyselní, netrpezliví, leniví alebo nedôslední, inokedy preto, lebo sa vzdáme ešte skôr, než sa do riešenia pustíme.

Nešťastný Jánov osud sa zavŕšil. Zavŕšil sa tak, ako o tom rozhodol on sám.

Michal, 22 r. - akné

O Michalovi som prvýkrát počula od priateľky. Bol synom jej kolegyne a trápilo ho akné vulgaris. Asi dva roky bral hormonálne lieky, ale stav sa zlepšil iba nakrátko a aj to len veľmi mierne. Posledný rok už rezignoval, zato jeho rodičia boli zúfalí. Vyskúšali takmer všetko, o čom sa dopočuli, že by mohlo ich synovi pomôcť, ale bez zreteľného úspechu. Pred Michalovym príchodom ma priateľka upozorňovala, že pohľad na jeho tvár nebude príjemný. Mám sa vraj pripraviť na všetko.

Pripravená som teda bola, ale nie na to, čo ma naozaj čakalo: do dverí vstúpil mladý muž bez tváre. Skutočne. Z toho obrovského červeného fľaku husto posiateho väčšími i menšími vriedkami na mňa hľadeli dve krásne modré oči. Črty sa ale rozoznať nedali. Videla som len to, že muž je štíhly, vysoký a má čierne vlasy. To bolo všetko. Až keď začal rozprávať, bolo zrejmé, že je to citlivý a inteligentný chlapec. Študoval v treťom ročníku na vysokej škole. Nemal to ľahké. Jeho spolužiaci si už na neho zvykli, ale okrem školy nechodil prakticky nikam. Nad tým, že by mohol mať známosť s dievčaťom, ani neuvažoval. Veď ktoré dievča by sa na neho dokázalo pozrieť inak ako s ľútosťou?

Vysvitlo, že je veľmi precízny, disciplinovaný, dôsledný. V uplynulých rokoch skúšal najrôznejšie rady od lekárov i kozmetičiek. Všetko vždy poctivo dodržiaval, ale skoro nič sa nedialo. Akné sa mu postupne rozšírilo na plecia, chrbát a teraz už mal aj plnú hlavu husto posiatu veľkými vredmi.

Verila som, že aj keď Michalov problém nebude jednoduchý, on sám bude nepochybne dobrým pacientom. Bude svedomitý a trpezlivý, a to je pri liečbe chronických problémov veľmi dôležité.

Vyšetrenie ukázalo, že hlavný dôvod, prečo u Michala nezabrala hormonálna liečba bola skutočnosť, že príčinou akné u neho neboli hormóny. Takých prípadov je viac, najmä u pacientov, ktorí už dávno nie sú v puberte. Mnohí nechápu, ako je možné, že ich problémy s pleťou sa s pribúdajúcim vekom nezmenšujú. Ľudí, ktorí si už svoje vytrpeli a netrpezlivo čakajú na zlepšenie, je neraz ťažké presvedčiť, že na začiatku liečby sa ich problém môže ešte vystupňovať. Takéto obdobie netrvá veľmi dlho, ale je potrebné s ním počítať.

Michal bol z tých, ktorí sú pripravení na všetko. Bola naozaj radosť s ním spolupracovať. Mal potrebnú trpezlivosť a nepatril k hypochondrom, ktorí od rána do večera úzkostlivo sledujú každý záchvev svojho organizmu a pri najmenšom príznaku prepadajú strachu a panike. Zbytočne sa nesledoval. Robil všetko, na čom sme sa dohodli a popri tom sa sústreďoval na štúdium. Svoju tvár si všímal iba do tej miery, do akej to vyžadovala liečba.

Prvé zmeny preto ani nezaznamenal. Výsledok spozorovala až jeho mama. To ho samozrejme povzbudilo, ale nebola to tá nervózna nedočkavosť, ktorá človeka na jednej strane síce nadchne, ale hneď pri najmenšej zmene k horšiemu ho znova vrhne do zúfalstva. Michal bol vyrovnaný a racionálny.

Asi po roku liečby sa úplne vyčistila pokožka na hlave, pleciach a chrbte. Tvár bola výrazne lepšia, so stavom pred liečbou sa to nedalo porovnať. O ďalších šesť mesiacov bol Michal bez akýchkoľvek ťažkostí. Zbavil sa nielen akné, ale aj problémov s trávením a častých zápalov nosnej sliznice, ktoré ho sužovali od detstva. Ostali mu ale jazvy na celej tvári. Bola to však tvár krásna, normálnej, zdravej farby. Jazvy mu dokonca dodávali mužný vzhľad. Napadlo ma, že jeho črtám celkom pristanú. Či si ich niekedy v budúcnosti dá odstrániť, to už bude na jeho rozhodnutí. Potrebné to určite nie je.

Odvtedy uplynulo sedem rokov a Michalovo akné sa nevrátilo. Pravidelne mi posiela maily a informuje ma o zmenách vo svojom živote. Po ukončení štúdia na vysokej škole pracoval rok v zahraničí a teraz má už dva roky vlastnú firmu v Bratislave. Pred rokom sa oženil.

Megan, 2,5 roka – atopický ekzém

Megan sa narodila v Spojených štátoch, kam sa jej rodičia presťahovali niekoľko rokov predtým. Bola dlho očakávaným dieťaťkom, ktoré prišlo na svet po mnohých márnych pokusoch a dvoch spontánnych potratoch jej matky. Jej narodenie preto oslávili ako mimoriadnu udalosť a hneď od prvých chvíľ dcérke venovali ohromnú pozornosť. Zdalo sa, že ešte viac ako matka sa na príchod dcérky tešil otec. Hoci mal vyčerpávajúce zamestnanie, nedovolil, aby v noci k dieťaťu vstávala iba manželka, ale podieľal sa na zabezpečovaní všetkých potrieb nervózneho dieťaťa. Dokonca Megan držal obetavo pri prsníku, keď vyčerpaná matka pri kojení zaspávala. Z práce niekoľkokrát telefonoval, aby sa informoval, ako sa malá cíti, či je v poriadku a či nemá cestou domov niečo kúpiť. Táto intenzívna starostlivosť spôsobila, že Megan takmer 24 hodín vyžadovala pozornosť. Len čo sa prebudila a nikto nebol pri nej, začala srdcervúco plakať. Dlho nemusela, lebo okamžite priklusal niekto, kto ju bral na ruky a plnil všetky jej rozmary. Veľmi rýchlo zistila, ako si udržať pozornosť rodičov.

Keď mala Megan rok, jej rodičia zavolali k sebe babku z matkinej strany, pretože obaja už boli dokonale vyčerpaní. O pár mesiacov však bola zdecimovaná aj babka. Aj keď do rodiny priniesla o niečo racionálnejší prístup k starostlivosti o dieťa, nepodarilo sa jej rodičov presvedčiť, že Megan je zhýčkaná a robí si s nimi čo chce. Slepá láska k dcére nedovolila rodičom ani na chvíľu zveriť ju do rúk niekomu inému. Babka si raz dokonca vypočula, ako sa otec Megan zdôveroval svojej manželke, že už len predstava, že by sa raz dcérka vydala a odišla od nich je pre neho taká strašná, že si niekedy v duchu hovorí, že možno by bolo lepšie, keby sa im nebola narodila. Vraj netušil, že človek sa môže o dieťa až tak strachovať.

Keď mala Megan 18 mesiacov, objavil sa jej na lýtkach ekzém. Rýchlo sa šíril a o necelý mesiac malo dieťa ekzémom pokryté takmer celé telo, vrátane tváre. Lekári vyskúšali niekoľko postupov, ale miesto toho, aby sa stav zlepšil, pridalo sa mokvanie a silné svrbenie. Megan sa škriabala celý deň, v noci sa budila a plakala. Všetci traja dospelí, ktorí sa u nej striedali, boli o pár týždňov úplne vyčerpaní. Lekári vyskúšali silné hormonálne lieky, ktoré spočiatku zabrali. Ekzém sa síce nestratil celkom, ale viditeľne sa zmiernil. Dostávala lieky proti svrbeniu, z ktorých bola permanentne ospalá a malátna. Keď lieky v niektorý deň vysadili, Megan sa začala škriabať a ekzém sa vracal. A to i napriek silnej hormonálnej liečbe.

Jedného dňa babka rozhodla, že s dcérou a vnučkou odídu na nejaký čas na Slovensko. Možno zmena prostredia dieťaťu pomôže. Nebolo to však také jednoduché, pretože Meganin otec nesúhlasil s tým, že ostane v USA sám. Vybavil si teda prácu vo Viedni, kde mala jeho firma zastúpenie. Malo to byť iba na pár mesiacov, aby vyskúšali, či sa dcérkin stav v zmenených podmienkach upraví. Na Slovensko teda cestovali všetci spoločne. Prvé dni po príchode boli veľmi hektické. Otec Megan dochádzal z Viedne každý deň, čo predstavovalo štvorhodinovú časovú stratu len na cestu tam a späť. Bol pochopiteľne unavený, ale odmietol chodiť k rodine iba na víkendy. Kým sa mladí rodičia na Slovensku trocha aklimatizovali, prešlo niekoľko týždňov. Zatiaľ sa Meganin stav ešte viac zhoršil. Hneď po príchode navštívili niekoľko kožných lekárov, ktorý stav diagnostikovali ako bežný detský atopický ekzém. Na jeho zmiernenie odporučili podobné lieky ako lekári v USA.

Rodičia sa dopočuli o liečiteľke na Severnej Morave. Po návšteve u nej dieťa prvýkrát od príchodu z USA pokojne spalo. Ekzém sa ale neupravil. Začali chodiť na Moravu pravidelne každý týždeň, ale po veľmi miernom zlepšení sa stav znova vracal do starých koľají. Megan oslávila na Slovensku druhé narodeniny vo veľmi zúboženom stave. Otec rozhodol, že ju vezme na vyšetrenie do Viedne. Tam pobudla tri dni v nemocnici, ale ani odtiaľ neprišla s potešiteľnými správami. Lekári radili trpezlivosť, dieťa pravdepodobne časom z ekzému „vyrastie“. Vtedy už Megan užívala niekoľko liekov denne. Okrem prípravkom na alergiu a proti svrbeniu brala silné hormonálne lieky aj vo forme mastí. Tie jej však už takmer vôbec nezaberali. Jej rodičia vystriedali aj niekoľko ľudových receptov, dokonca sa obrátili na „zaklínača“, ktorého im ktosi odporučil. Ale nepomohlo vôbec nič. Pomaly začali plánovať návrat do Spojených štátov.

Do našej ambulancie zatelefonovala babka Megan a pýtala sa, či by sme jej vnučke dokázali pomôcť. Vraj rodičia už majú kúpené letenky, ale ona by bola rada, keby nás pred odchodom ešte navštívili. Prirodzene, do telefónu sa nedalo nič sľúbiť, o dieťati sme prakticky nič nevedeli. S liečbou atopického ekzému sme však mali dobré skúsenosti a ak by skutočne išlo o túto diagnózu, možno by sa dieťaťu dalo pomôcť. Na vyšetrenie prišli všetci a bolo na nich vidieť, že si nesľubujú žiadne zázraky. Nebolo to nič divné. Po mesiacoch, ktoré absolvovali, sa ich dôvera v akúkoľvek terapiu veľmi naštrbila.

Po vyšetrení dieťaťa dostali odporúčania na ošetrovanie, z ktorých boli trocha rozpačití. Údajne už o niečom podobnom počuli, ale predsa len... Nemalo však význam dieťaťu dávať žiadne lieky, pokým sa jeho pokožka neukľudní. Napokon sľúbili, že „recept“ vyskúšajú. Spolu s popisom ako postupovať dostali aj odporúčania, ktoré potraviny zo stravy musia nevyhnutne vynechať. Dôležitým článkom terapie bol otec Megan. Jeho vzťah k dcérke bol neprimeraný, bolo zrejmé, že trpí úzkosťami a do rodiny vnáša obavy, nepokoj a neistotu. V rozhovore sme mu preto navrhli liečbu, ktorá by pomohla nielen jemu, ale prispela by aj k zdravej klíme v rodine.

Matka Megan zavolala hneď na druhý deň. Priznala, že ešte s liečbou nezačali, ale že sú pripravený naše odporúčania vyskúšať. Chcela sa ešte raz ubezpečiť, či sa dieťaťu nemôže pokožka ešte viac zhoršiť. To nebolo možné prisľúbiť, pretože pri liečbe ekzémov sa dočasne stav môže vystupňovať. Trvá to však len veľmi krátko a zhoršenie nenastane u každého pacienta. Väčšinou sa ekzém skôr plynule zlepšuje.

To presne sa stalo aj v prípade Megan. Trvalo len necelý týždeň, kým rodičia spozorovali zlepšenie. Spočiatku to pripomínalo situáciu, kedy navštevovali liečiteľku na Morave, preto si nerobili veľké ilúzie. Keď ale zlepšovanie pokračovalo, začali veriť, že liečba Megan je na dobrej ceste.

Deň ich odchodu sa blížil. Bolo potrebné začať s užívaním liekov, preto prišli s Megan znova na vyšetrenie. Liečba pokračovala na diaľku. Rodičia mali k dispozícii lieky, s našou ambulanciou komunikovali prostredníctvom mailov a informovali o každej zmene v stave dieťaťa. Postupne popri liečbe ekzému začali upravovať aj svoje správanie k nej. Začali sa viac venovať sami sebe. Otec ešte naďalej užíval lieky, ale bolo zrejmé, že ich už dlho potrebovať nebude. Život celej rodiny sa znormalizoval, čo bolo pre Megan veľmi významné. Jej liečba síce trvala takmer dva roky, ale po jej absolvovaní mohla začať navštevovať škôlku a ekzém sa nevrátil. Dnes má megan 8 rokov, je zdravá a chodí do školy. Býva s rodičmi stále v USA.

Alena, 27 r. - migrény

V škole bola šikanované dieťa. Bola chorľavá, plachá, spolužiaci sa z nej vysmievali. A aby toho nebolo málo, doma ju fyzicky trestali za každú maličkosť. Otec bol alkoholik, neraz značne agresívny. Hnev si vylieval na nej. Mala ešte mladšieho brata, ktorý to ale – na rozdiel od nej - „s rodičmi vedel“. On výprask nikdy nedostal, zato ona bola bitá ako žito. Prvá migréna prišla keď mala jedenásť rokov. Krátko na to začala mať problémy s močovým mechúrom. Zápaly sa striedali s migrénami, nebolo takmer dňa, aby ju niečo nebolelo. Nejaký čas pobudla v nemocnici, dostala lieky, ale miesto toho, aby sa jej stav zlepšil, bolo jej stále horšie. Časom si už na svoje ťažkosti zvykla. Aj v silných bolestiach chodila do školy, lebo rodičia nemali pochopenie pre choroby a postonávanie. Doma musela pomáhať, a to aj vtedy, keď jej bolo zle. Rodičia jej nič neodpustili a tak si zvykla nesťažovať sa, ale potichu to nejako pretrpieť.

V puberte sa k doterajším zdravotným ťažkostiam pridružili silné menštruačné bolesti. Počas štúdia na strednej škole sa jej vzťah s novým kolektívom nedal porovnať s niekdajšími pomermi na ZŠ. Odrazu bola obľúbená, vyhľadávaná, obdivovaná. Len s rozpakmi si zvykala na novú pozíciu. Nadviazala známosť s chlapcom, ale stále bola plachá a nedôverčivá. Po ukončení školy odišla študovať do Bratislavy. Bývala na internáte, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Jej zdravotný stav sa zlepšil, ale migrény ostali jej verným spoločníkom. Pokúšala sa síce zbaviť sa ich, vystriedala liečbu aj v Prahe na špecializovanom pracovisku, ale bez úspechu. Po ukončení vysokej školy sa vydala a odišla s manželom do Spojených štátov. Tam spolu žili a pracovali tri roky. Spôsob života im však nevyhovoval, vrátili sa teda domov, na stredné Slovensko.

Nastúpila do práce. Všetko by bolo obstojné, nebyť tých nešťastných migrén. Opakovali sa so zanovitou pravidelnosťou. Brala to už ako súčasť svojho života a zrejme by nebola podnikla nič, nebyť toho, že manžel sa s jej stavom nechcel zmieriť. Navrhol jej alternatívnu liečbu, ale s tým nesúhlasila. Nazdávala sa, že to je nejaké mastičkárstvo, ktoré jej chronický problém predsa nemôže odstrániť. Netušila, že metódy alternatívnej medicíny si najlepšie dokážu poradiť práve s chronickými zdravotnými problémami.

Manžel teda nepochodil, ale jedného dňa ju presvedčila kolegyňa. Ona už alternatívnu liečbu vyskúšala a jej pozitívna skúsenosť bola pre Alenu istou nádejou. Stále v nej však ostávala nedôvera, ktorú bolo cítiť aj počas vyšetrenia. Ako sama neskôr priznala, neverila tomu, ale v duchu si hovorila, že keď to nevyjde, aspoň bude mať argument pre manžela. V prvý mesiac liečby sa jej frekvencia migrén zvýšila. Bola na to upozornená, ale aj napriek tomu po mesiaci zatelefonovala a povedala, že s liečbou končí. Že jej neverí a myslí si, že bez autosugescie to aj tak nefunguje. A ona si vsugerovať nedokáže, že lieky na jej migrénu zaberú. To, že jej organizmus zareagoval zintenzívnením príznakov, nepokladala za reakciu na lieky, iba za reakciu na stres v práci.

Asi pol roka som o nej nepočula. Jedného dňa zrazu zavolala a oznámila mi, že chce začať odznova. Vraj videla, ako sa u nás vyliečila jej malá neter z ekzému a to jej dodalo odhodlanie. Sľúbila, že tentokrát bude trpezlivejšia. A skutočne bola. Vo chvíli, keď si povedala, že nebude rozoberať svoj stav, že nebude sledovať, či jej je lepšie alebo horšie, ale sústredí sa na pravidelné užívanie liekov a urobí si poriadok vo svojej mysli, stala sa z nej ideálna pacientka. Pravidelne posielala maily o tom, ako sa cíti, zaznamenávala všetko potrebné, na čom sme sa dohodli. Zbytočne však nič nerozpitvávala a hlavne, neprepadala skepse, ak migréna prišla aj v čase, kedy ju nečakala. Na kontrole po roku liečby skonštatovala, že migrény, ktoré mala predtým minimálne dvakrát do týždňa, sa objavia iba za 1 - 2 mesiace. Sú oveľa slabšie, bez svetloplachosti a nevoľnosti, ako to bolo v minulosti. Teraz je to už len trocha intenzívnejšia bolesť hlavy. Navyše jej úplne prestali menštruačné bolesti, ktoré trvali od puberty. Jej problémy s močovým mechúrom patria už tiež minulosti. Bola odhodlaná pokračovať v liečbe.

Tá trvala ešte trištvrte roka, kedy sme konštatovali, že naša práca je skončená. Odvtedy uplynuli štyri roky. Migréna sa doteraz neobjavila. Alena plánuje tehotenstvo a už mi oznámila, že obaja s manželom chcú pred otehotnením podstúpiť detoxikačnú kúru. Keďže sama na sebe vyskúšala, aké dôležité je podieľať sa na ozdravení svojho organizmu, chce pre svojej budúce dieťaťko urobiť maximum, čo je v jej silách. Alena zmenila svoj prístup nielen k alterantívnej medicíne, ale predovšetkým si uvedomila, že zdravie je jej vec, je v jej vlastných rukách a zodpovedná je zaň iba ona sama. Ak trpezlivo venuje svojmu telu pozornosť, odvďačí sa jej skvelou kondíciou.


ďalšie príbehy sa pripravujú

orgánové hodiny

1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12

FENG-ŠUEJ

feng-šuej architekt
kvet
kvet kvet

MASÁŽE

  • reflexné
  • shiatsu
  • uvoľnujúce
  • aroma
  • liečebné
  • detoxikačné
kvet